Daniela Dvořáková  je vedecká pracovníčka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Zaoberá sa stredovekými dejinami Slovenska a Uhorska. Ešte minulý rok v Kafé Lampy uvádzali spolu s manželom Pavlom do života deviatu časť z edície Stopy dávnej minulosti. Ten však krátko potom zomrel. Daniela Dvořáková sa rozhodla túto známu knižnú edíciu za manžela dopísať. Sme radi, že sme mohli byť opäť pritom. 

Desiaty zväzok Stôp dávnej minulosti je vašim spoločným dielom. Aj keď ako hovoríte a píšete, je to jeho „nenapísaná“ kniha. Na pultoch kníhkupectiev je toto dielo predstavované ako intímna výpoveď o láske, manželskom živote, smrti a smútku, a súčasne je to kniha plná histórie, myšlienok a nápadov z tvorby Pavla Dvořáka. V akej etape prípravy ste knihu prevzali Vy? Čo bolo zámerom a plánom manžela a čo z toho ste zrealizovali?

„Môj manžel mal už knihu rozpracovanú, mal niektoré kapitoly načrtnuté, mal ju približne rozvrhnutú a mala to byť kniha, ktorá mala zavŕšiť jeho knižný cyklus Stopy dávnej minulosti. Chronologicky deviata časť, ktorá vyšla pred rokom bola venovaná tureckému obdobiu na Slovensku. Pracoval už aj na pokračovaní, mali so synom cestovať do Turecka. Chystali sa navštíviť mesto Tekirdağ, kde  dožil svoj život v exile František II. Rákoczi, jeden z hrdinov pripravovanej Pavlovej knihy. Nečakane však zomrel a kniha zostala nedokončená. Resp. bola len načrtnutá. Ľudia nás vyzývali, aby sme ju dokončili. Mne ale bolo jasné, že to nemôžeme urobiť. Ja som nevedela, aké príbehy tam chce zaradiť. Nemôžem písať ako Pavel Dvořák, lebo nie som Pavel Dvořák. Ja som „stredovekárka“. Ako som triedila jeho korešpondenciu a listy, čo mi pomáhalo v tom ťažkom období po jeho smrti, uvedomila som si, že sú nabité informáciami o dejinách Slovenska  a Uhorského kráľovstva a rozhodla som sa pospájať to. Napísať dejiny Pavla Dvořáka, lebo aj on sa už stal históriou, dejiny nášho manželstva, našej rodiny, poprepájať to s príbehmi, ktoré písal on. Ku každému životnému obdobiu som vybrala príbehy, na ktorých v tom období pracoval. Takže v 90-tych rokoch to boli napríklad rôzne príbehy ľudí, ktorých prenasledoval komunistický režim.“

Podtitul má Nenapísaná kniha. O láske, práci, histórií. Vždy som vás vnímala ako ľudí, ktorí milujú jeden druhého, svoju prácu a históriu. Splývalo mi to v jeden celok. Nevedela som, kde sa končí láska k jednému a začína láska k druhému. Keď je v podnadpise knihy „kniha o láske…“, na akú lásku myslíte?

„Je to veľmi poprepájané, to máte pravdu a krásne ste to vystihli. Primárne som chcela písať o manželskej láske, našej láske, lebo sme spolu prežili 34 rokov a bolo to krásne do poslednej sekundy. Ja som bola pri svojom mužovi až do úplného konca, ale súčasne je to príbeh jeho neuveriteľnej pracovitosti, ku ktorej viedol aj mňa. Učil ma. Prakticky ku všetkým mojim knihám ma priviedol on. Ale samozrejme, je to celé poprepájané s láskou k histórií,  ktorou sme žili a žijeme.“

Bolo pre vás písanie v tomto prípade terapiu?

„Rozhodne to bola terapia. Písaním tejto knihy som sa vyrovnávala so smútkom. Veľmi ťažko sa mi na čokoľvek iné sústredilo. Zavrela som sa doma na niekoľko mesiacov a iba som sa vnorila do tých listov a  samota mi pomáhala.“

Kde ste mali nastavené hranice? Hovoríte o tom, že kniha je intímna, osobná. Je to biografia Pavla Dvořáka?

„Nie je to úplne biografia Pavla Dvořáka. Zachytila som len obdobie, ktoré som prežila po jeho boku. Obdobie, ktoré poznám nielen z listov, ale aj vlastného prežívania. Nemôžem povedať, že je to kompletná biografia. No a kde mám hranice? No to neviem! Neviem, či som ich niekde aj neprekročila. Nebola som si istá, či tú knihu chcem vôbec publikovať. Ja som na to v tom momente nemyslela. A potom prišiel môj syn s nápadom, že to sú vlastne tie nedokončené tatinkove dejiny. Veď to spravme ako „Stopy 10“, lebo tým vlastne dokončíme aj jeho dielo, čo by si on želal.“ 

Keď si knihu prelistujeme, okrem textu môžeme čítať osobnú korešpondenciu, doplnené je všetko fotografiami..

„Ja som archivárka, čiže ja som to aj tak písala ako historička – archivárka. Korešpondenciu som usporiadala, zaevidovala, takže sú tam odkazy na pramene, citácie…sú tam citované aj celé pasáže z listov, aj veľmi intímne listy. Sú tam synove fotografie, ktoré sme robili špeciálne ku knihe a taktiež sú tam fotografie Pavlovho prvého syna Jakuba, ktorý bol vynikajúci fotograf a roky spolupracovali s Pavlom.  Takmer všetky Pavlove aj moje knihy nám Jakub graficky pripravoval a fotil do nich. Tento syn zomrel v roku 2017 a to je zrejme aj dôvod, prečo môj muž tak ťažko ochorel. On sa so stresom zo strany syna nevedel vyrovnať. Takže sú tam fotky Jakubove, sú tam fotky Paľkove – nášho spoločného syna, sú tam archívne fotky, pretože veľa nám poskytli v múzeách. Vizuálna stránka knihy je myslím veľmi krásna.“ 

Zostalo veľa materiálu po Pavlovi Dvořákovi, ktoré by ste ešte chceli publikovať?

„To by som už asi prenechala nejakému inému historikovi. Zostalo toho veľa, lebo Pavel si korešpondenciu odkladal. Máme korešpondenciu z celého jeho života. Tú staršiu som neprechádzala, ani som s ňou nepracovala. Ja som si to touto knihou uzavrela a asi by som sa už k tomu nevracala. Radšej sa vrátim k tomu svojmu stredoveku.“

Kafé Lampy – je toto miesto pre vás niečím symbolické, keď ste sa celú knižnú edíciu rozhodli uzavrieť práve v týchto priestoroch?

„Môj manžel sem veľmi rád chodil. Pani Andrejka ho pozývala na besedy. Aj nášho syna, ktorý žije v Číne, ten tu mal cestovateľské premietania. Ja som tu bola na besedách a po Kubkovej smrti zorganizovala výstavu jeho fotografií. Takže, ona je niečo ako dobrá víla našej rodiny.“